Mária Olvecká
...nad nesmrteľnosťou chrústov
Aj keď premýšľanie občas bolí, treba ho. Aspoň mne hej.
Som Bratislavčanka 1. generácie a mám Bratislavu rada, ale vlastne, páči sa mi aj Liptov a iné časti SR, aj iné krajiny sa mi páčia. Celkovo, páči sa mi život tu na tejto našej planéte, ale sú veci, ktoré by som zmenila, keby som mohla. Vlastne, som často nespokojná s tým, čo sa deje u nás doma, u nás v krajine, vo svete... Nejak som sa rozpísala. Asi preto, že som ukecaná :) Zoznam autorových rubrík: Filozofovanie, Štúdium, Z Bratislavy, Také čosi umelecké, Leisure, Súkromné, Nezaradené
Aj keď premýšľanie občas bolí, treba ho. Aspoň mne hej.
Porovnávať Bratislavu s Prahou je určite trápne, pretože sú to neporovnateľné pojmy.
Myslím si, že moja momentálna škola je celkom dobrá.Mám výhrady voči minulému roku, ale zažívam zmeny. Vidím ako sa z roka na rok zvyšuje počet zahraničných študentov, môžeme si vyberať čoraz viac predmetov v angličtine a podobne. Samozrejme, je tam neporiadok, ako na každej inej VŠ (lebo prečo by už konečne po takmer sto rokoch existencie UK mal niekto vymyslieť poriadny systém...). Je to na dobrej ceste, ale asi to nebude v budúcnosti taká populárna škola...
Lístky boli fest drahé a hoci som na tento muzikál chcela ísť od začiatku, dlho som váhala. Najbližšie toľko peňazí budem ochotná minúť len na lístok Alicie Keys, na ktorú by som dala aj dvojnásobok, ak by som ho práve mala. Ale neľutujem tie peniaze, pretože to bol skvelý zážitok!
Začínam systematicky pracovať na tom, aby som zvládala ľudskú hlúposť bez ujmy na mojich nervoch. Ale Slota ma dnes dostal. Napokon, koho nie...
Neznááááášam ľudí, ktorí svojou hlúposťou ohrozujú seba i mňa. Konkrétne tých, ktorí nesvietia, hoci je viditeľne znížená viditeľnosť!!! Ako sa snažím, tak sa snažím, nemôžem to pochopiť. Je tak ťažké stlačiť gombík alebo pootočiť tou vecou v aute?
Po lete sa chcem opäť pokúsiť dať čosi na blog. Je to prvý pokus napísať čosi dlhšie po viac ako dvoch mesiacoch, i keď je pravda, že som občas čosi napísala do denníčka, nejaké zážitky, postrehy a podobne. Okrem toho, leto pre mňa znamená kopec podnetov, až by som povedala, že príliš...
Jááááj, to teda bolo, moja prvá naozaj RANNÁ skúška bola práve dnes. Doteraz sa vždy začínali najskôr o 9:00. Bol to síce boj, ale v živote človek bojuje takmer stále, tak prečo nie hneď zrána, aspoň na hlavu nepraží...
Už to síce viem dlhšie, ale v poslednej dobe na to myslím viac a viac. Jeden semester strávim na Universität Wien a hoci je to hodinka od môjho rodného petržalského sídliska, naháňa mi to trochu aj hrôzu...
Mne sa tie autobusy celkom páčili, i keď ich zastavovanie a rozbeh vďaka všelijakým znižovacím manévrom popri chodníkoch bolo trochu pribrzdené.
Tak po odporúčaniach kritikov a recenzentov som si povedala už dávnejšie, že to raz skúsim. A keď som uvidela plagát v meste, neváhala som.
Ja to už až tak akútne neriešim, program sa mi naskytá takmer sám od seba :) Aj moji rodičia s tým už problém nemajú, lebo nemusia vymýšľať tábory, aktivity, starých rodičov, a.i. Ale teším sa, že budem môcť byť pri tom, ako ulahčíme niektorým rodičom starostlivosť o ich ratolesti v čase, keď budú v práci počas tohto leta.
Kto? No predsa skutočná jar. Viem, že síce zima skutočná nebola, len taká na papieri a v niektorých nedmorských výškach niekedy, ale jar to tiež nebola. Skôr taká zimná jeseň. Ale teraz je to iné.
Oslovenia majú svoj význam. Malé deti nás už od šestnástich volajú teta a ujo, lebo sme veľkí. Dospeláci začínajú oslovovať neznáme dievčatá slečna a chalanov... hm... to ani neviem vlastne, asi pán :) Mne sa oslovenie slečna v spojení ako, slečna? práve zhnusilo.
Pamätáte si tu reklamu, čo bežala asi pred dvomi rokmi v rádiách- neviem, na čo to bolo, ale dievčatko tam spievalo text kedy už, kedy už budú Vianoce na melódiu Jingle Bells.
Dnes som počúvala ďalšiu časť rozhlasovej adaptácie Pána prsteňov.