Momentálne sa cítim ako čítačka. Samozrejme, neviem čítať pamäťové karty, ani sa o to nesnažím- čítam písmenká, slová, vety. Čítam veci, ktoré sú v sociálnych a politických vedách základnymi a slávnymi textami, ktoré určovali diskurz medzi odborníkmi niekoľko rokov, až dekád. Teším sa z toho, že mi moji učitelia dávajú k dispozícii materiál, základy, čosi, od čoho sa snáď v budúcnosti odpichnem (alebo aspoň pri písaní školských prác) a nebudem si to musieť vyhľadávať pracne sama, že sa budem môcť posunúť ďalej. Veď o tom to je- prečo riešiť niečo, čo už vyriešené bolo. Vážim si to, je to určite obrovská výhoda.
Len keď tých dôležitých textov je tak veľa a často v nich nevidím spojenie s realitou. Preto si pripadám ako čítačka. Niekedy ma z toho množstva štípu oči a musím prestať, hoci mám ešte pred sebou 5 strán na jeden predmet a na druhý ďalších 20. Na každý predmet čítam cca 15-40 strán týždenne, čo dokopy dáva okolo 150-180 strán textu. Plno písmeniek. Niekedy aj slov a myšlienok (teda vždy, len nie vždy na to ja prídem :). Niekedy ma inšpirujú k ďalšiemu premýšľaniu (to sa dá robiť aj so zavretými očami našťastie), inokedy musia naviesť k napísaniu nejakej reakcie. Zvládam to len tak-tak, lebo, samozrejme, chcem robiť aj iné veci počas týždňa. Takže čítam, čítam- vždy, keď môžem a musím.
Lenže od všadiaľ počúvame, ako sa zhoršuje schopnosť detí čítať. Dokonca som to aj sama zažila- veľa detí na táboroch, ktoré robievam počas leta, majú obrovské problémy s čítaním a pochopením aj jednoduchého textu. Akože, viem, že biblické texty im musím vysvetliť, ale rozprávky... No a z toho vyplýva, že ak sa toto o mojej škole rozkríkne medzi mladšou generáciou, už nebude tak populárna. Jednoducho, ak sa čosi nestane s úrovňou čítania, nebude mať budúcnosť nie len moja škola, ale aj iné. A to nie je to najhoršie- jednoducho, písaným textom ľudia nebudú dobre rozumieť (teda, možno ešte noviny, kde-tu nejaký kratší sumarizujúci článoček...). No a to bude teda riadna katastrofa...